Rozhovor s Danielom Polmanom o Ultra Tour

Ako vyzerali vaše dni počas Ultra Tour? Kedy ste vyrážali na cestu a kedy ste končili?

To bolo rôzne. Keď práve prialo počasie a ja som sa cítil dobre, tak som išiel pokojne cez noc. Spal som napríklad len niekde v bivaku hodinku a pokračoval. Niekedy som sa dostal na ubytovanie, kam som prišiel napríklad o desiatej večer a vyrážal o tretej ráno ďalej. Niekedy som tam ale dorazil naopak o tretej ráno, takže som sa chvíľu vyspal a išiel ďalej napríklad o siedmej, o ôsmej ráno. Takáto self supported ultra cyklistika má jedno čaro – že sa rieši všetko operatívne. Akýkoľvek plán na pol dňa dopredu je len bláhová predstava. Vyrážate vo finále z hodiny na hodinu.

Koľko ste toho počas tých 20 dní naspali?

Najdlhšie v kuse som spal asi štyri a pol hodinky. Keď sme to doma spriemerovali, tak to vychádza na 2,9 hodiny na deň.

Ako toto zvládate v kombinácii s náročným športovým výkonom každý deň?

Zvykne si na to každý, kto skúsi ultracyklistiku. Niekto s tým samozrejme bojuje, ale ja to našťastie môžem prežívať pri športe, čo je moje obrovské životné šťastie. Pretože keď sa spýtate akéhokoľvek vojaka, ktorý chudák bráni svoju krajinu v zákopoch, tak vám tiež povie, že prakticky skoro nespí. Je to o tom, že telo aj hlava si zvyknú na veľa vecí, o ktorých si v bežnom civilnom živote myslíme, že ani nie sú možné. Ale hranice ľudského tela aj psychiky sú omnoho ďalej, než si myslíme.

Nedostatok spánku pre vás evidentne nebol tým najhorším. Čo teda bolo tým najnáročnejším?

Jednoznačne najväčší boj, ktorý ma stál veľa mentálnych, ale aj fyzických síl, bol s počasím. Keď človek ide bez podpory a zastihne ho v horách zlé počasie, tak to je proste poprava. To je súboj s prírodou, ktorý je vopred prehratý a veľmi rýchlo. Dostával som sa niekoľkokrát na limit, pretože som bol fakt podchladený. To človek spozná, keď už sa ani nezahreje pri jazde do kopca, že už to je fakt zlé. Jediná záchrana je vyhľadať nejaké teplo, napríklad v reštaurácii.

Vybavíte si najťažší okamih?

Najťažšie mentálne boje boli napríklad v okamihu, keď som dojazdil v Pyrenejach fakt ťažkú horskú etapu v zlom počasí a bol som v dosť zbiedovanom stave. No a teraz ma čakal prejazd k ďalšej etape. Lenže ten prejazd viedol cez horské sedlo, cez ktoré som prešiel už raz, ako som došiel do cieľa tú etapu. Takže ja som si zrazu uvedomil, že musím zase späť hore. Tam, kde je to počasie ešte horšie. A znova prejsť cez to horské sedlo. To sú fakt ťažké psychické skúšky.

Keby ste sa mali obzrieť za najsilnejším zážitkom Ultra Tour, tak ktorý to bude?

Boli dva. Jeden je výjazd na Mont Ventoux, to bola nádhera. Tam bolo dosť horúco, takže pekné počasie. A hore sme išli s mojím najlepším kamošom, ktorý bol v tej oblasti v tej dobe na dovolenke s rodinou. Pokecali sme, išli sme spolu a fakt to bolo krásne. Tá hora má niečo do seba. Je to solitérny vrchol, ktorý sa týči uprostred Provence, z ničoho rastie do skoro dvoch kilometrov. To je neuveriteľné. Hore mesačná krajina, navyše je tá hora spojená s množstvom historických udalostí, čo sa týka Tour de France, to je fakt ikona. A ja som tam nikdy nebol, takže pre mňa to bolo také to po prvýkrát.

A ten druhý zážitok?

Ten bol ešte silnejší – keď som prichádzal do Paríža a zazrel som Eiffelovu vežu. Pretože než som odchádzal, tak sa ma mladšia dcéra pýtala, či uvidím Eiffelovku. Tak som jej hovoril, že áno a ona nech ju odfotím. No a keď som tú Eiffelovku zrazu fakt uvidel pred sebou, tak som si úplne spomenul na ten jej hlas. Proste tak, ako mi to hovorila, som si to zapamätal. Odfotil som ju, poslal a napísal som jej, že som nezabudol. To bol veľmi silný moment, kedy som v podstate po prvýkrát a naposledy zatláčal slzu.

Čo všetko ste mali okrem mobilu so sebou a v čom ste veci viezli?

Vzal som štyri brašne – jedna bola na hornej rámovej trubke, ďalšia v ráme, tretia na riadidlách vpredu a posledná za sedlom. Potom som ešte mal na riadidlách také dva vrecúška, do ktorých som strkal jedlo. No a vzal som samozrejme len to najnutnejšie. To znamená veci na nabíjanie ako káble a zdroj. Potom nejaké hygienické veci a základné lieky, náplasti, dezinfekciu. Potom multifunkčnú swiss kartu, kde je nožík, pinzeta, nožnice. A veci na opravenie bicykla samozrejme, to znamená duše, náhradné náradie, montpáky.

A z oblečenia?

Páperovú bundu, nepremokavú gore-texovú bundu, nepremokavé návleky na tretry aj prilbu. Mal som multifunkčnú šatku, čelenku, náhradné tričko a vestičku. A potom tiež návleky na ruky a kompresné návleky na lýtka plus kompresné šortky ROYAL BAY z radu Extreme. Oboje som používal dosť. Lýtkové návleky som bol schopný mať na nohách napríklad dva dni v kuse a vo finále som za to bol veľmi rád. V chladnom počasí som ich bral trošku aj kvôli tomu, aby som mal niečo na sebe. V horúčavách zase majú nohy omnoho väčšiu tendenciu opúchať, čo je pri ultracyklistike obrovský problém. Pretože akonáhle začnú nohy opúchať, tak sa to hromadí všetko dole v tretrách, vznikajú otlaky. Človek sa horšie zmestí do topánok a to je prúser, pretože to strašne bolí. A tiež si myslím, že pre svaly je fajn mať tú kompresiu, hlavne z hľadiska regenerácie a priebežnej podpory. Kompresné návleky používam prakticky pri všetkých svojich aktivitách.